Svedectvo z jedného leta

Veľa veci ovplyvňuje náš život, ale niektoré obzvlášť viac ako ostatné...

Dlhší čas môjho života som strávila v zahraničí. Nemecko sa stalo takým mojím druhým domovom. Prežila som tam veľmi krásne chvíle, našla veľa priateľov a spoznala aspoň do určitej miery túto krajinu, kultúru, i zvyky v nej. Teraz už zase žijem tu, na našom krásnom Slovensku, ale vždy sa do tejto nemecky hovoriacej krajiny rada vraciam. Nebolo tomu inak ani v pred 4 rokmi, kedy som mala možnosť prežiť dva letné mesiace u mojej kamarátky Nataschi. Jej pozvania som prijala s veľkou radosťou a ešte v deň mojich promócii 2. júla som sa vybrala na 12 hodinovú cestu autobusom smer Stuttgart. (inak už by som to nikdy nerobila a neradím to ani vám, takto sa dobrovoľne „stresovať“. Ale to som proste ja, však stihnem všetko no nie?). Cesta bola v rámci možností v pohode, ale autobus je len autobusbus. Takže nabudúce už len lietadlom…J

Počas mojej návštevy som toho zažila naozaj veľa. Spoznala som vlastne Nataschinu rodinu, jej kamarátov, známych... Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť.

Dni leteli ako voda a pomaly, ale iste sa blížil i čas môjho odchodu domov. Ešte tri týždne a zasa podstúpim tú „hroznú“ cestu autobusom domov, vzdychala som si.

Keďže leto ušlo tak rýchlo, mala som pred sebou ešte jeden cieľ a to, navštíviť pokiaľ možno všetkých mojich známych v tejto krajine. No nepodarilo sa to zrealizovať v plnej miere, ale napriek tomu som bola až milo prekvapená koľkých som stretla, s ktorými som stretnutie ani neplánovala. A práve tu začína môj príbeh.

Diana je mladé 23-ročné dievča, s ktorým sa zoznámila pred 8 rokmi. V tej dobe práve ukončila štúdium na gymnáziu a pokúšala sa získať miesto na škole, pretože jej veľkým snom bolo stať sa pôrodnou asistentkou. V prvý rok po škole sa jej to žiaľ nepodarilo, a tak sme sa vlastne stretli. Rok sme spolu bývali v jedenej izbičke a zažívali spolu radosti a starosti našich životov. Diana bola zaujímavý hlboko veriaci človek, ktorý prežil znovuzrodenie vo svojom živote a častokrát rozprávala o Bohu, o Jeho synovi Ježišovi a tom, čo Boh pre nás ľudí vykonal, keď poslal svojho Syna, aby zomrel na kríži za naše hriechy.

Ale ktorí z vás trocha poznajú nemeckých kresťanov, oni sú proste celkovo iní, teda aspoň niektorí. Krátke, skoro na ježka ostrihané vlasy, myslím, že dve či tri náušnice v uchu…

To je celá Diana. Bola proste trocha iná, ale keď ju človek viacej spoznal, bolo to milé dievča s veľkým srdcom pre iných. Jej charakteristickou črtou bolo i to, že bola zástancom zdravej výživy. Nikdy som ju nevidela jesť mäso, vždy to boli len samé zdravé potraviny. Až sme sa jej mnohokrát smiali, že vegetariánkou predsa byť nemusí. Vravela, že jej mäso ani nechutí.

Vždy vedela človeka milo prekvapiť ako i mňa na Vianoce, keď som od nej dostala knihu pravidlá nemeckej gramatiky. Čas prešiel a naše cesty sa rozišli. Ja som sa vrátila domov na Slovensko a Diane sa nepodarilo získať miesto v žiadnej nemocnici ani v priebehu ďalších rokov. Začala študovať na biblickej škole a v jej srdci bola túžba ísť slúžiť Bohu, možno i do Indie. Boh jej poslal do cesty Jürgena, s ktorým sa zoznámila na jednom kresťanskom podujatí a o rok na to sa konala krásna svadba. Hoci som mala byť svadobným prekvapeným, nepodarilo sa mi tam dostať. Napriek mojej neúčasti, dostala som prekrásny album plný svadobných fotiek. Diane medzičasom narástli krásne dlhé vlasy a bola z nej naozaj okúzľujúca nevesta.

Preto som bola veľmi vďačná, že práve ďalšie leto sa s Dianou stretnem. A tak sa aj stalo.

Keďže ako študujúci novomanželia, mali toho Diana a Jürgen naozaj veľa, nebolo to také jednoduché nájsť spoločný termín pre naše stretnutie. Ale nakoniec sa nám to len predsa podarilo. Tak sme sa s Nataschou, mimochodom Dianinou najlepšou kamarátkou, vybrali na návštevu. Tri týždne pred mojim odchodom z Nemecka sme teda navštívili Dianu a jej manžela Jürgena v ich úplne mini mini „bytíku“. Diana mi predstavila svoju „polovičku“ a začala veľké rozprávanie od ich zoznámenia, príprave na svadbu, svadbe….

Medzi rečou ma Diana zavolala na koncert do Mníchova, na ktorý sa chystali o dva týždne. Vtedy sa stalo niečo zvláštne. Jednoducho som odpovedala, že nejdem, že sa mi nechce. Kto ma však pozná vie, že táto reakcia je pre mňa úplne neprijateľná, lebo ja som človek, ktorý keď má možnosť tak ide hocikam. A ísť s nimi na koncert a do Mníchova, kde som ešte nebola??!!…..Hm, to by bolo predsa niečo!!??!! Ale rozhodla som sa neísť. Natascha ma síce ešte chvíľu prehovárala, ale neprehovorila ma. Čo je tiež dosť zaujímavé, lebo väčšinou sa nechám „ukecať“ skoro na všetko.

Počas návštevy som sa dozvedela, že Diana čaká bábätko, a tak sme ako budúce potencionálne matky prezerali „sono-obrázky“, a tešili sa s ňou. A veru bruško rástlo už pekne. Veľmi som sa tešila. Boli sme vyberať detské oblečenie, Natascha už pred tým kúpila látku a chystala sa šiť nádhernú detskú deku. Natascha je zlatá, dokonca šila Diane i svadobné šaty. Tie som si počas návštevy samozrejme vyskúšala. A, hm boli mi celkom dobré.J

No, proste si asi viete predstaviť, ako lietame po obchodoch a vyberáme vecičky. V piatok sme k nim prišli, a v sobotu mal Jürgen narodeniny, takže som mala možnosť stretnúť sa aj s ich rodinami. Veľká „grilovačka“ pokračovala do noci, ale ja som sa musela vrátiť k Natasche domov. Išla som vlakom, tak sa Diana bola so mnou na stanici rozlúčiť. Ešte posledné spoločné foto a už som sedela vo vláčiku a čakala ma 3 hodinová cesta k Natasche. Natascha ešte ostala do nedele, pretože išli s deckámi na camp, a už by sa jej to neoplatilo ísť domov. Tak bola som vďačná za toto milé stretnutie.

Čas plynul a pomaly, ale isto sa blížil i deň môjho odchodu domov na Slovensko. Už týždeň dopredu som si balila kufre. V to popoludnie som akurát tak sedela pri počítači a snažila sa naučiť nejaké nové veci, keď počujem zdola z obývačky strašný krik. Vybehnem z izby s otázkou, čo sa deje?

Stalo sa niečo hrozné!!!!!!!!!!!!!!!!! – znela odpoveď Nataschinej sestry.

„Diana s Jürgenom mali na ceste do Mníchova ťažkú autonehodu, Diana je mŕtva!!! Jürgen leží v nemocnici!!!! celá som sa zachvela, a hlavou mi prebehla otázka Bože, prečo? Prečo to všetko ?Prečo práve ona?

Natascha dostala šok a nedalo sa ju utíšiť. Všetci sme ostali ako obarení.

Neskôr sme sa od ich rodiny, a z novín dozvedeli, čo sa stalo. Ich cesta do Mníchova bola sprevádzaná zlým počasím. Išli v noci a na ceste vznikla zápcha, lebo tam zabilo mladého chlapca. Na mieste už bola aj polícia a záchranná služba. Oni sa s autom a prívesom dostali do zápchy medzi kamión a nákladné auto a čakali, kedy sa cesta uvoľní, aby mohli pokračovať vo svojej ceste. Stalo sa však to, že ďalší plne naložený kamión vpálil do auta za nimi. Úplne ich to stlačilo.

Tehotná Diana bola mŕtva na mieste a Jürgena sa podarilo po dlhej dobe nakoniec z ich auto dostať von a previezť do nemocnice. Keď Dianiní rodičia opisovali situáciu, je to len a len Boží zázrak, že vôbec z toho auta resp. z toho, čo z neho ostalo, z toho šrotu, vytiahli živého človeka. Jürgen ležal pár dní v nemocnici na jednotke intenzívnej starostlivosti. Vyšiel z tejto hrôzostrašnej nehody bez vážnejších zranení.

V nemocnici nechcel nikoho vidieť, nechcel žiadne návštevy. V hlave mu zrejme vírilo množstvo myšlienok. Chystali sa totiž tento, alebo na budúci rok ako misionári so Indie. S pohrebom sa čakalo skoro týždeň, kým Jürgena pustia domov.

Vo štvrtok večer som odchádzala zo Stuttgartu, a poobede sme boli u Dianiných rodičov. Diana a už bola prevezená, lebo v piatok bol pohreb. Takže som sa bola vlastne ešte rozlúčiť. Bol to taký veľmi zvláštny pocit, stáť nad truhlou kamarátky s ktorou som sa nedávno objímala, rozprávala.... Ani ju už neukázali, pravdepodobne bola vo veľmi zlom stave. Nikto ju už viacej nevidel, ani rodičia, ktorí správu o nehode dostali počas svojej dovolenky.

Boli dosť zničení a asi aj poriadne unavení a „vystresovaní“ z toho všetkého. Je to zvláštne, čo všetko sa stane. Dianini rodičia nie sú veriaci, takže to všetko nesú veľmi tragicky, hoci možno toto je spôsob ako sa im Boh prihovára. Diana bola veriace znovuzrodene dievča, ktoré viem, že je už v nebeskom kráľovstve, a už sa možno aj hrá so svojím babätkom, ale to, prečo musela tak skoro odísť, to pochopíme až vo večnosti. Pre mňa, ako pre veriaceho človeka sa to všetko znáša akosi ľahšie, lebo mám nádej, že ju uvidím, a že sa už má dobre.

Neviem si ale predstaviť, aké hrozné musí byt zúfalstvo, bolesť, beznádej, či strach ľudí, ktorí nepoznajú Boha.

Ešte jedna vec mi leží na srdci. Hm, je to cele také zvláštne.....

Keby som vtedy u nich na návšteve povedala, že s nimi pôjdem, možno by som už nemohla napísať týchto pár riadkov….

Pán Boh mi dal ešte šancu, hoci neviem presne prečo, som mu za to veľmi vďačná...